Steve Harris a Rod Smallwood sa musia spokojne usmievať, keď vidia počínanie kapely HELLOWEEN v posledných rokoch. Úspešný model IRON MAIDEN spred dvoch desaťročí, v období pred veľkým návratom s albumom „Brave New World“, keď sa do kapely vrátili Bruce Dickinson a Adrian Smith, je tu s povestnou nemeckou precíznosťou dotiahnutý v každom detaile do žiariacej metalovej krásy. Fanúšikovia jasajú, finančný vývar je a bude hustý a výdatný.

Po úspešných festivalových vystúpeniach a koncertnej šnúre mamutieho putovného podniku Pumpkins United bolo jasné, že musí prísť aj štúdiový album. Optimistom nahrával do kariet prvý singel „Skyfall“ pýšiaci sa v podstate všetkým, čo by ste čakali od kapely, do ktorej sa po dlhých rokoch vrátili Kai Hansen a Michael Kiske. K opatrnosti naopak zvádzala druhá pesničková novinka „Fear Of The Fallen“, ktorá už nemala ten moment prekvapenia a zdrvujúci ťah na bránku. Aký je napokon celý album? Niekde na pol ceste medzi bezbrehým nadšením a opatrnou skepsou – pocitmi, ktoré sprevádzali prvé dva single. Poďme si to však rozmeniť na drobné.

A zostaňme ešte chvíľu pri formálnych kvalitách nového, bezmenného albumu, ktorý by mal v sebe definovať všetko, čo majú fanúšikovia HELLOWEEN na tvorbe nemeckej legendy radi. Obal je nádherný. Jeho autor Eliran Kantor sa preslávil prácami pre TESTAMENT, MY DYING BRIDE, HEAVEN SHALL BURN, HATEBREED či HAVOK a hoci mám od neho najradšej „Dear Desolation“ pre THY ART IS MURDER, nový HELLOWEEN mu dýcha na chrbát – ak sa bavíme o definícii všetkého, čo máme na nemeckých power metalistoch radi, Eliran to vo svojej maľbe dokonalým spôsobom zachytil. V jednoznačných i nenápadných symboloch kultových albumov a odkazoch na najlepšie časy. Krása.

A pokračuje to hudbou. Rozhodne napríklad tým momentom, keď sa osve Kiskeho spev. Netuším, ako to majú fanúšikovia, ktorí nedospievali na konci osemdesiatych rokov, keď boli HELLOWEEN v našich končinách definíciou metalovej hudby. Rovnako ako METALLICA či IRON MAIDEN. Niekedy dokonca aj viac. Keeperovky a „Walls Of Jericho“ hučali na každom lyžiarskom zájazde a v školách v prírode. Mohli ste si z toho robiť žarty, zapchávať si ostentatívne uši, tváriť sa, že sa vám to hnusí, ale to bolo asi tak všetko, čo ste s tým mohli robiť. Ten hlas bol metal. A keď sa ozve teraz, po celých tých desaťročiach, vy sa usmievate a zaleje vás nečakane dobrý pocit – „Out For The Glory“ je naozaj podarený úvod.

HELLOWEEN vsadili na istotu. Myslia pritom na svojho priemerného fanúšika – tu budem chvíľu vzťahovačný, som vlastne úplne dokonalý priemerný fanúšik HELLOWEEN – Na Keeperovky a „Walls Of Jericho“ nedám dopustiť, sú v mojej metalovej DNA. Nerozumiem humoru „Pink Bubbles Go Ape“ a „Chameleon“, naopak, zbožňujem „Master Of The Rings“, no posledný album, ktorý som od HELLOWEEN intenzívne a s chuťou počúval, bol „Better Than Raw“ v roku 1998. Dobre, keď sa nad tým lepšie zamyslím, asi budem vlastne aj trochu podpriemerný fanúšik HELLOWEEN, lebo keď sa presne o dvadsať rokov neskôr na Wackene s veľkou pompou vrátili v súčasnej veľkej zostave, posedával som niekde v bekstejdži a iba občas kontroloval priebežný stav na všadeprítomných obrazovkách. Nuž a s takouto fanúšikovskou výbavou, s nadhľadom a odstupom a trochou elitárskeho ignorovania môžem zodpovedne konštatovať, že nový album sa podaril a je výborný. Jedným dychom však zároveň dodávam, že mohol byť ešte lepší.

Je naozaj sympatické, že domáci pán nahrávacieho štúdia Mi Sueno sa nenechal zatlačiť do úzadia a je na novom albume z celej kapely autorsky najplodnejší; nenásytný fanúšik si však minimálne pri troch kúskoch od Derisa povie, že by namiesto nich mohlo byť niečo od Hansena. Dopyt zo strany kapely vraj bol, ponuka košickej naplaveniny žiaľ zaostávala – „Skyfall“ spolu s krátkym introm „Orbit“ tak zostali to jediné, čím Kai prispel. Škoda, ak niekto pochopil, o čom by mal byť ultimátny album od HELLOWEEN, tak je to predovšetkým on.

Táto kapela si na konci osemdesiatych rokov minulého storočia vytvorila taký nezameniteľný štýl, že v nasledujúcich dekádach sa od neho mohla už iba (neúspešne a rozpačito) vzďaľovať, alebo sa (viac či menej úspešne) vracať do zabehaných koľají. V roku 2021 je to úplne rovnaké – vraciame sa do starých dobrých čias, veľkým bonusom sú Hansen a Kiske, radostná spolupráca všetkých zúčastnených, hlasový súzvuk a množstvo silných melódií ako zvukový sprievod prvých horúčav roku 2021. To vôbec nie je málo, priatelia.